Do Dřevěnice jezdí týmy tradičně třeba už po celá desetiletí, každoročně tu přívítáme týmy zcela nové a pak tu máme týmy, které se na dřevěnické kurty vrátí třeba po 20 letech. Napadlo nás, že může být hodně zajímavé se podívat na to, proč k nám vlastně jezdí, jaký mají vztah k Dřevěnici, a jak se vůbec dávali dohromady. Na 69.Volejbalové Dřevěnici očekáváme zhruba 200 týmů v různých věkových a výkonnostních kategoriích, samozřejmě vám nemůžeme představit všechny, ale rádi zvěřejníme příspěvky všech, kdo o to bude stát. 

A jsme moc rádi, že vám hned na začátku můžeme představit borce, kteří k nám přijedou až ze Slovenska a obsadí obě veteránské kategorie mužů 40+ a 50+. Pan Eduard Zdražil je tím, kdo tyhle “chalany” dal po letech zase dohromady a který nám přispěl touhle krásnou vzpomínkou, kterou berte také jako výzvu se jim postavit a pozvánku na náš turnaj. 

Takže nechme povídat Eduarda Zdražila, v jazyku “našich bratov”:

Priatelia a volleyballový kamaráti,

V rámci 69. Volejbalovej Dřevěnice Vám chceme predstaviť tento náš “Mystický” a pre nás všetkých zúčastnených “Chlapcov z Bratislavy” Volleyballový klub, ktorý bude navždy hlboko uložený v srdci každého z nás a bol založený ako “Školské Športové Stredisko” pri Strednom odbornom učilišti železničnom v Bratislave na Pántoch, kde ako špecializovaná škola železničných, oznamovacích a leteckých mechanikov, mala neskutočne veľké možnosti výučby, praxe, vzdelania, ale aj rôznych športov.

V roku 1985 sme, ako spolužiaci nastúpili do 1. triedy na štvorročné štúdium s maturitou a hneď na prvej hodine telesnej výchovy, si nás dal nastúpiť pekne do radu “Súdruh” profesor telesnej výchovy pán Ladislav “Laco” Balogh a až neskôr sme pochopili, ako tento zanietený profesor rozumie kolektívnemu športu a hlavne volleyballu, v ktorom je potrebné vykryštalizovať energiu a takú až “chémiu” jednotlivca a premeniť ju do celku.

Ukázal na nás prstom asi v tom duchu “Ty a Ty a aj Ty vystúpte z radu, budete hrať volleyball”.Prvý z nás sa ozvali a niektorý aj veľmi nahlas, že, to, čo je za šport, ja žiadny volleyball hrať nebudem. Jedny z prvých slov, ktoré vtedy zazneli, boli “Neodvrávať, volleyball je hra inteligentov”, takže “Celá škola bude pre Vás hrou” a tak to aj pojmeme a skontrolujeme priebežne, aj známky a nebudú tam žiadne “trojky ani štvorky”.

V roku 1985 sme, začali ročníky ’70, ale hlavne ’71 a každý rok pribúdali noví chalani, ročník ’72 a následne ročník ’73. “Súdruh” tréner Laco Balogh, nám “motivačne” vybavil prvý prípravný zápas mladších dorastencov s legendárnou Červenou Hviezdou Bratislava, dostali sme zo skladu staré žlté vypraté, vyťahané a miestami aj deravé dresy so žltými trenkami, ale boli to “Naše” prvé zápasové dresy a postavili sme sa proti výberu Červenej Hviezdy. Náš “Kapitán” si dodnes pamätá výsledok 3 x 15:0, 3:0 na sety a v šatni sme rozmýšľali, čo sme vlastne “videli” a aký lístok na “kolotoč” sme si v podstate nedobrovoľne zakúpili, ale to bola tá správna inšpirácia, motivácia a také až nabudenie, keď sme videli, od chalanov z “Červenky” čo to je z “Rýchlika” zasmečovať do “Útočky”.

Od tej chvíle sme tomuto športu viacerí “doslovne prepadli” a odzrkadlilo sa to nakoniec v tom, že druhý, tretí a aj štvrtý ročník sme na palubovke okrem utorka a nedele stáli každý deň, dokonca v pondelok a v stredu dvojfázovo. Nakoniec sme ako “LOKOMOTÍVA BRATISLAVA” hrali extraligu staršieho dorastu a Červená Hviezda, Inter, Patrónka a aj iné kluby, nemali a ani sme im nedali nádej “uspieť” nad touto “Našou volleyballovou bandou” a túto “svoju hru” sme milovali.

Tým, že zmysel tohto celého “počinu” bolo aj reprezentovať školu, tak rovnakí hráči, ktorí sme nastupovali v extralige staršieho dorastu, sme hrali v tej dobe “obľúbené školské súťaže” medzi školami, kde bola napríklad “Škola” Gymnázium Bilíkova – základňa mládeže, pre už spomínanú a legendárnu Červenú Hviezdu Bratislava a aj iné školy, ktoré sme, aj v tejto školskej súťaži porazili a získali sme 1. miesto medzi školami v Bratislave.

“Súdruh” tréner Laco Balogh, nám v druhej triede “sľúbil”, že pôjdeme ak sa na to pripravíme na turnaj do Čiech, že sa tam hraje pekný volleyball, vonku na antuke, že uvidíme, že je to úplne niečo iné na, čo, sme boli doposiaľ zvyknutý len z telocvične. Vedľa našej školy sme si v rámci brigády obnovili svojpomocne “zarastené, staré antukové ihrisko”, kde sme začali s prípravou a potom sme vyrazili na turnaj do Brna, už v nových bledo modrých dresoch a tmavo modrých trenkách, jak “manekýni”. Ostudu (hanbu) sme síce nespravili, ale uvedomili sme si, že tomuto vonkajšiemu volleyballu musíme dať ešte čosi navyše a cez prázdniny sme absolvovali prípravu v Senci na Slnečných jazerách a hneď sme v rámci školy absolvovali “kvalifikáciu” na celo Československú Olympiádu stredných škôl, nazvanú – Letní Olympiáda dělnického dorostu a túto kvalifikáciu aj vďaka využitiu domáceho prostredia sme vyhrali.

Veľkým povzbudením pre nás “Chlapcov” boli “Mystické dievčatá” z Prahy a dnes si dovolíme všetci s odstupom času povedať, že aj vďaka ich účasti v Bratislave, sme veľmi chceli postúpiť a ísť spoločne do Pardubíc, čo sa nakoniec obom tímom, aj podarilo. Neskôr z toho vzišli pekné volleyballové priateľstvá.

Po ďalšej príprave sme 26.- 30. června (júna) 1989 odcestovali, niektorí už aj s čerstvým maturitným vysvedčením a pocitom tej “imaginárnej slobody” a radosti na  IX. – Letní Olympiádu Dělnického Dorostu ČESKOSLOVENSKEJ SOCIALISTICKEJ REPUBLIKY  konanú v Pardubiciach. Túto sme vyhrali a odviezli sme si 1. miesto vo volleyballe.

 

Napísali o nás článok aj vo Večerníku, aj celo Československom časopise Železničiar. Kontrolovali nám aj “Občianske preukazy” lebo nechceli veriť, že sme z jednej školy, hrali sme rýchli a pekný volleyball. Veľké poďakovanie za “pedagogický dozor” patrí v tomto smere druhému trénerovi Milanovi “Macovi” Macákovi.

Po tomto turnaji sa naše cesty ako “chalanov” práve “vidinou tej pravej slobody” a zaštrnganím kľúčov v 1989 rozišli a opäť v rovnakom období, ale po 33 rokoch sa ideme opäť spolu postaviť v rovnakých dresoch a rovnakí spoluhráči na turnaj, ktorý nám bol “Našim” trénerom Lacom Baloghom “sľúbený”, že keď vyhráte Pardubice, pôjdeme spolu do Dřevěnice, na najväčší “volleyballový turnaj v strednej Európe”. A tak si to “vlastne” tie jeho slová ideme naplniť aj tento pokračujúci “sen” pretože po tom roku 1989 sa celé to Školské Športové Stredisko rozpadlo a nakoniec, a to doslovne sa “rozpadla” aj celá škola.

Chalani skončili po rôznych kluboch, ako Červená Hviezda Bratislava, Slávia UK Bratislava, v Martine, podaktorí, a to doslovne, zavretí za bránami kasární na ZVS a aj v ďalších kluboch a nakoniec neskôr, už, aj v spomenutej “Reprezentácií” či už za Československo alebo neskôr za samostatné Slovensko. Ešte spomenieme chalanov, ktorí prestúpili do Červenej Hviezdy, ich úspech, kde v Slavičíne získali vo finále 1. miesto v roku 1990 mladších dorastencov v celom Československu, pod vedením trénera Štefana Eiseleho, ktorý mládežníckemu volleyballu veľmi rozumel a jeho skúsenosti pre mladých hráčov boli a sú dodnes neoceniteľným prínosom. Následne boli v roku 1991 majstrami Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.

Veľmi si Vážime a ďakujeme, že sme Vám takto v krátkosti mohli predstaviť náš klub, túto “volleyballovú bandu” a hlavne šport, ktorí sme všetci zo srdca milovali, čoho dôkazom je, že ideme na 69. volejbalovú Dřevěnici v plnej a nezmenenej zostave a táto partia “chlapcov z Bratislavy” sa po 33 rokoch opäť postaví na prvý oficiálny zápas v rovnakých pre nás “Mystických” dresoch.

Zámerne sme neuvádzali mená hráčov, pretože vždy sme boli ako jedna veľká volleyballová banda a spolužiaci, ktorí stáli či už na palubovke ako aj v škole, aj mimo nej vedľa seba a tvorili tak dobre fungujúci celok.

A týmto článkom, Vás aj my s radosťou pozývame na antuku 69. volejbalovej Dřevěnice.

“Chlapci, chalani – volleyballisti” – LOKOMOTÍVA BRATISLAVA “1985”

….

Mladá Garda Bratislava 2022